Zaujala ma titulka hlavnej správy pondelkového Denníka N „Menej žien v politike“. V najbližších parlamentných voľbách totiž kandiduje necelých 23% žien, čo je menej ako v tých minulých. Posledné dni sa nám zobrazujú fotky mladej fínskej premiérky a jej ministeriek, pričom viac ako pohlavie, nás zrejme udivuje ich vek. Je to problém, že máme na Slovensku v politike relatívne málo žien?
Ľudia chvíľu žijúci vo Švédsku vám povedia, že takmer každý tamojší politík sa vyhlasuje za feministu, bez ohľadu na pohlavie a ten, ktorý to nerobí je považovaný za krajne pravicového extrémistu. A v týchto súvislostiach mi prišla na um aj nedávna iniciatíva strany Spolu založiť ženskú platformu. Táto strana má v koalícii s PS aj najviac žien na kandidátke do parlamentu. Ženy v nej sa samé rozhodli vyčleniť v rámci platformy. Možno som neporozumela celej veci, ale už samotné vydelenie sa žien do platformy mi nepríde ako prejav rovnocennosti. Pripomína mi kultúry, kde žena naozaj nemá práva ako muž a ženy sa tam stretávajú osobitne, bez mužov. Na verejných miestach majú svoje vyhradené priestory.
Poukazovanie na rovnosť mužov a žien má do istej miery zmysel, ale naozaj v medziach zdravého rozumu. Berúc do úvahy psychické a fyzické odlišnosti medzi oboma pohlaviami je jednoducho nutné uznať, že muži sú viac disponovaní k istým druhom činností a ženy zas k iným.
Pomôžem si schválne nie článkami z výsostne odborných publikácií, ktorých je neúrekom, ale článkom z denníka SME s názvom Protiklady: muž a žena zo 4.9.2007.
V článku sa píše, že to, čo muži a ženy vnímajú a cítia, nespracúvajú rovnako. Odlišná je schopnosť mužov premýšľať strategicky a takticky. Vedia robiť rozhodnutia v emočne náročných situáciách. Pravdaže, toto platí veľmi všeobecne. Všetci poznáme veľmi schopné ženy, mysliace analyticky, logicky a tiež mužov, ktorí to nedokážu. Ale vo všeobecnosti sú podľa psychiatričky Caisovej vo vojne generálmi muži a na burze sa ženy tiež uplatňujú menej. Podľa výskumov mozog žien a mužov reaguje v istých situáciách rozdielne.
Nemenej dôležitý je fakt rozdielnej telesnej konštrukcie. Holt, manžel odnesie ťažké nákupy ľavou zadnou, ja s fučaním a vzdychaním. Pretože ženy sú vo všeobecnosti ľahšie než muž, majú ľahšie kosti, menej svalov.
Z týchto rozdielov plynie aj kariérne smerovanie nás žien, ktoré sa nastavuje už výberom škôl a študijného zamerania. Na technický zameraných, či už stredných alebo vysokých školách študujú prevažne muži. Je to prirodzený výber.
Tých rozdielov je oveľa viac a cieľom nie je odborná dišputa, skôr poukázanie na to, že s istými vecami opatrne.
A čo sa týka žien v politike…hm, určite sú ženy, ktoré netúžia po deťoch. Treba to rešpektovať. Ale asi mi dáte za pravdu, že väčšina z nás žien po deťoch túži. A keď už sme matkami, niečo v nás prepne na režim obetavej levice, chrániacej svoje mláďatá. Ideálne sa svojim maloletým deťom snažíme zabezpečiť citovú a fyzickú starostlivosť v maximálnej miere. A do úzadia sa dostávajú všetky ostatné záležitosti. A aj kariéra, možno i politická. Niekedy je napriek tomu žena šťastná, i keď sa jej kariérne predstavy nenaplnia. Inokedy si ich splní, keď deti odrastú. Niektoré to stíhajú popri deťoch. Otázka je, za akú cenu.
Ale sme my ženy naozaj nastavené tak, že dieťa je pre nás bremenom v sebarealizácii? Podľa mňa nie. Iste, máme každá chvíle, keď nám všetko lezie krkom, je toho priveľa a deti by sme najradšej videli 1000 km ďaleko. Ale to je prirodzené. Potom zas prídu chvíle šťastia a vďaky za to, že sú v našich životoch.
Spomínam si na rozhovor s dvomi úspešnými ženami. Prvou je módna návrhárka Lýdia Eckhardt, ktorá uviedla, že napriek tomu, že ju práca napĺňala, ak by mohla niečo vo svojom živote zmeniť, bola by to možnosť mať ešte ďalšie deti. Má len jedno. A druhá pani je herečka Simona Stašová, dcéra Jiřiny Bohdalovej. Tá uviedla, parafrázujem, že jej profesia, akokoľvek krásna jej znemožnila vychutnať si a prežiť materstvo, byť jednoducho so svojimi deťmi a to sa už podľa nej nedá vrátiť. Takže každá minca má dve strany. Dnes, myslím si je už doba, kedy sa nerozlišuje pri výbere adeptov na funkciu medzi mužmi a ženami. Skôr ide v ideálnom prípade o schopnosti a v menej ideálnom o konexie.
Som za zdravú rovnocennosť mužov a žien tam, kde je na mieste. Príkladom je rovnaká mzda za rovnakú prácu. Ale myslím, že na Slovensku sú oveľa pálčvejšie témy a problémy, ktoré treba riešiť, ako je emancipácia. Odstrašujúcim príkladom nám môže byť Švédsko, kde sa radikálnejšie aktivistky snažia pretlačiť zákaz nosenia ružovej farby dievčatami.
Čo mi však v cieľoch tejto platformy najviac chýba, je ochrana detí. Tie sú totiž najbezbrannejšie. A prekvapuje ma, že práve ženy na to zabudli.