Mária Benová

Jedným z najefektívnejších nástrojov v rukách národných úradov verejného zdravia v časoch epidémie vírusu býva vždy detektívna práca: Pri každej objavenej osobe nakazenej vírusom treba čo najskôr zistiť, s kým všetkým bola táto osoba v nedávnom kontakte umožňujúcom prenos nákazy. Pri novom koronavíruse SARS-CoV-2 ide najčastejšie o osobné stretnutie (2m) či zdieľanie spoločného uzavretého priestoru. Táto technika tzv. stopovania kontaktov (angl.: contact tracing) pomáha dostať ohniská nákazy pod kontrolu skôr, ako by stihli napáchať rozsiahle škody.

Ani jedna z krajín EÚ nebola na efektívne stopovanie kontaktov kapacitne pripravená a preto nakoniec skôr či neskôr zaviedli jednotlivé vlády celoštátne opatrenia karanténneho charakteru v záujme atomizácie spoločnosti ako napr. uzavretie škôl, uzavretie väčších fabrík, zavretie veľkej časti obchodov, plošne zavreté služby, fitnescentrá, či plošné celonárodné kampane „#ZostaňDoma“. Štát, ktorý by chcel zavedené opatrenia rušiť, musí si byť najprv:

1. vedomý toho, že národný úrad verejného zdravia by už začal veľmi dôsledne aplikovať metódu stopovania všetkých kontaktov u každého jedného nového prípadu nakazeného,
2. istý, že štát by mal v pohotovosti dostatok kvalitne zaškolených pracovníkov aj s rezervou, ktorá by zvládala odolávať zvýšenému náporu nových prípadov, hroziacemu pri každom uvoľnení niektorého z opatrení.

Pre zvládanie tejto kľúčovej kompetencie boja s vírusom nemala žiadna krajina EÚ vybudovanú infraštruktúru (call-centrum, zaškolení pracovníci, manuály, skúsení koordinátori) s dostatočnou kapacitou, na rozdiel od viacerých ázijských krajín. Preto by tzv. „uvoľňovanie opatrení“ často skloňované v apríli nedočkavými novinármi (ako aj nedočkavcom na pôde Ministerstva Hospodárstva SR) smerovalo k národnej tragédii podľa vzoru Talianska, Španielska, Veľ.Británie, Belgicka, Holandska… A nakoniec by skôr či neskôr začal zdravot.systém nepripravenej no uvoľnenej krajiny kolabovať podobne, ako v menovaných krajinách už dnes kolabuje, a vláda by musela chtiac-nechtiac začať zavádzať tie najtvrdšie opatrenia v snahe maximálne možne priškrtiť šírenie vírusu (ako napr. uzavretie zamoreného, či celonárodný úplný zákaz vychádzania).

Úplne iný príklad nám dáva viacero ázijských krajín ako Taiwan či Južná Kórea, kam dorazil koronavírus SARS-CoV-2 o mesiac skôr ako do Európy. Iba vďaka disciplinovanosti obyvateľov spojenej so schopnosťou úradov dôsledne stopovať kontakty, sa im darí držať vírus už 3.mesiac pod kontrolou bez vážnej hrozby prepuknutia pandémie. Taiwan(24mil.obyv.) stabilizoval prírastok nakazených na 2-3 nových prípadov denne, Juž.Kórea(50mil.obyv.) hlási okolo 20 nakazených nových prípadov denne i keď koncom februára museli čeliť náporu 20x väčšiemu.  Deti tam však chodia do školy a zamestnanci do práce, ekonomika funguje.

Bez plošných opatrení nariaďujúcich ľuďom povinnú izoláciu, resp. atomizáciu spoločnosti je dôsledné a poctivé stopovanie kontaktov spolu s celoštát.hygienickými nariadeniami (napr.rúška) jedinou efektívnou bariérou pre to, aby sa z nových ojedinelých prípadov výskytu vírusu nestali do pár dní novo planúce ohniská nákazy, ktoré pri extrémne dlhej inkubačnej dobe koronavírusu (4-14dní) dokážu rýchlo explodovať. I keď nebadane. Viditeľné známky explózie sa objavia až po 2týždňoch, kedy už je na uhasenie požiaru neskoro.

Metóda stopovania kontaktov je založené na veľmi jednoduchej logickej myšlienke:

• „Ľudia, ktorí boli v posledných dňoch v úzkom kontakte s niekým, u koho sa dnes potvrdila prítomnosť vírusu v tele, boli pravdepodobne vtedy tiež vystavení riziku, že sa mohli nakaziť. Preto by ich mal štátny úrad bezodkladne kontaktovať a dať im patričné inštrukcie, poslať ich do povinnej domácej karantény (napr.14dní).“

Tento proces však v praxi ani zďaleka nie je taký jednoduchý a elegantný ako samotná jeho základná myšlienka. Človek, ktorý práve ochorel na COVID-19, alebo sa práve zistilo, že jeho test na prítomnosť RNA koronavírusu v jeho tele bol pozitívny, stáva sa „novým prípadom“. Ten musí byť bezodkladne vyspovedaný špec.úradníkom-„detektívom“, aby za pomoci dobre mierených otázok podľa predom pripraveného protokolu zistil, kto všetko mohol byť v minulosti vírusu vystavený. Potom si tento zoznam nedávnych kontaktov „nového prípadu“ prevezmú úradníci-telefonisti, aby u každého kontaktu preverili aktuálny zdravotný stav a nariadili mu domácu karanténu. Ak sa zistí, že niektorý z kontaktov ostal tiež nakazený, stáva sa z neho „nový prípad“ a ujme sa ho úradník-„detektív“, aby stopoval ďalšie kontakty.

Nedostatky metódy stopovania kontaktov:

1. Ako už tušíte, veľká časť nedávnych kontaktov nakazeného nebola v skutočnosti vírusom nakazená (v krajine, kde všetci nosia rúško), napriek tomu im bude štát.úradmi nariadená povinná domáca karanténa. Juž.Kórea má dnes takýchto povinnou PN-kou „zbytočne poškodených“ občanov menej ako 5 tisíc denne. Je to dosť nízka daň za to, že 50miliónová ekonomika môže fungovať produkovať dane a odvody a poskladať sa o.i. aj na „bolestné“ či výpadok mzdy, ak chcete, pre tých pár tisíc občanov dom.karanténou „zbytočne poškodených“
2. Ten proces stopovania v praxi nebýva dokonalý. I najlepšie zaškolení úradníci často nedokážu vydolovať úplne všetky nedávne kontakty z pamäte infikovaného. Na pomoc by im prišiel vhod i sofistikovaný výstup z dát získaných od mobilného operátora, pokiaľ to má daná krajina legislatívne umožnené a pokiaľ štátny úrad má na tento účel už pripravený a v praxi funkčný IT systém. Ani s takouto technologickou podporou však nemožno očakávať stopercentnú úspešnosť vystopovania všetkých kontaktov. To však nie je žiadnou tragédiou. Ak sa aj iba 85-90% skutočne uskutočnených nedávnych kontaktov „nového prípadu“ podarí rýchlo umiestniť do domácej karantény, rýchlosť komunitného prenosu vírusu sa tým dramaticky spomalí na trvalo udržateľnú mieru.

Vo viacerých ázijských krajinách je toto všetko už zabehnutou rutinou a tie krajiny dokážu s koronavírusom plnohodnotne žiť asi tak ako hociktorá slovenská rodina, keď jej v lete poletuje po byte jedna otravná mucha…

Pre pružné zvládanie náporu nových prípadov nakazených, dôsledné vystopovanie ich kontaktov, tejto kľúčovej kompetencie boja s vírusom, nemala až do marca 2020 žiadna krajina EÚ vybudovanú infraštruktúru s dostatočnou kapacitou. Ani len Slovensko pod vedením tzv. „európskeho lídra“ v boji s koronavírusom, premiéra Petra Pellegriniho.
. . .
Napísal mi k tejto téme i Jaroslav Hrivnak: „Ešte by som dodal, že, napr. Juž.Kórea už v minulosti zvládala a aj zvládla epidémie SARS1 a MERS, tak si tú určitú infraštruktúru a know-how na epidémie vybudovala a aj si to v praxi už trochu natrénovala, hoci terajší rozsah infekcie spôsobenej SARS-CoV-2 je podstatne väčší ako v minulosti.“

. . .

Drahí priatelia,
pred mesiacom svojich obyvateľov aj zahraničných turistov, k stiahnutiu štátom vyvinutej mobilnej aplikácie motivovala vláda Singapúru. Aplikácia TraceTogether si postupne automaticky v pamäti mobil.telefónu buduje zoznam uskutočnených osobných stretnutí, ktorý by mohla v budúcnosti odovzdať štátnym úradníkom, avšak iba v prípade potreby t.j. v príp. nákazy koronavírusom. Táto mobil.aplikácia nemá za cieľ úplne nahradiť prácu úradníka-„detektíva“ popísanú vyššie v článku, jej zámerom je prácu úradníkov čiastočne zjednodušiť. Pred pár dňami si tento nápad všimli už aj spoločnosti Google+Apple. O singapúrskej aplikácii TraceTogether som písala v článku: