Mária Benová

Generácia rodičov Štúra, Hurbana či M.M.Hodžu, hlavných protagonistov revolučných, tzv.“meruôsmych“ rokov, by nám vedeli rozprávať aj o úplne inom povstaní. Povstaní roľníkov, na ktoré dnes učebnice slovenského dejepisu nie sú veľmi hrdé. V r.1831 bojovali štátne úrady so šírením neviditeľnej „hnusoby“ na východe Horného Uhorska. Pôvodcom ochorenia bola baktéria Vibrio CHOLERAE a jeho príznakmi silné vodnaté hnačky a zvracanie. Infikovaným hrozila dehydratácia a v dôsledku nej aj smrť. Zdrojom nákazy bola kontaminovaná pitná voda a jej šírenie urýchľovala zlá hygiena roľníkov na vidieku.

„Po krátkom čase (12 hodín) hnačky spravidla prestávajú a pacient sa dostáva do kolapsového stavu… Má veľmi nízku telesnú teplotu, vyschnutú a nepružnú kožu, suché sliznice, chrapľavý hlas, ťažko počuteľné dýchanie. Chorý musí zápasiť aj so svalovými kŕčmi, ktoré sa vyskytujú hlavne na rukách a nohách… V záverečnej fáze ochorenia často dochádza k akútnemu zlyhaniu obličiek, poškodeniu srdcového svalu a následnej smrti. Pri takomto ťažkom priebehu môže pacient zomrieť v priebehu niekoľkých hodín. Prognóza vyliečenia ťažkých cholerových stavov, bez odbornej pomoci lekárov, je veľmi zlá. Vyše 50 zo 100 chorých pacientov zomiera…“

• -> Jiří HALVÍK: Příručka infekčných a parazitárních nemocí (1985)

Zuzana Panczová,PhD. (Ústav etnológie a sociálnej antropológie SAV):
„Epidémie ako zdroj konšpiračných teórií v minulosti
Okrem pocitov ohrozenia spôsobených vojenskými konfliktami či teroristickými útokmi je aj stres vyvolaný epidémiami ďalšou typickou situáciou, v ktorej ľudia šíria nepodložené informácie. Masové ochorenia rôzneho druhu si v minulosti vyžiadali množstvo obetí nielen v dôsledku nakazenia, ale aj v snahe potrestať domnelých vinníkov. Obvinenými boli pritom často práve tí, ktorí sa usilovali nákazám zabrániť – úradníci alebo lekári, uplatňujúci napr. dezinfekcie studní, izoláciu nakazených ľudí, očkovanie a neraz riskantné či inovátorské liečebné praktiky. V dôsledku toho ľudia ich konanie v atmosfére všeobecného ohrozenia a podozrievavosti začali vnímať ako súčasť sprisahania.
Východoslovenské roľnícke povstanie z r.1831
…je ukážkovým príkladom kolektívneho strachu a represálií na našom území. Podľa dostupných prameňov ho rozpútalo viac príčin. Jednou z nich bola zhoršujúca sa sociálna situácia spôsobená neúmerným zaťažovaním poddaných ako aj neúrodou v r.1830. Ďalším spúšťačom nepokojov bola cielená agitácia sprisahancov z radov zemanov (nižšej šľachty), ktorí chceli dosiahnuť radikálne rovnostárske zmeny v spoločnosti. Jeden z nich – Peter Tasnády z Malých Raškoviec – chcel údajne vstúpiť do slobodomurárskej lóže v Poľsku. Tretím mocným činiteľom, ktorý fatálne ovplyvnil charakter povstania a v agitácii ho využili i spomínaní sprisahanci, však bola epidémia cholery. Z Ázie na územie dnešnej Ukrajiny a Poľska ju preniesli ruskí vojaci povolaní kvôli potlačeniu novembrového povstania v Poľsku (1830 – 1831).
Chýry o epidémii podnietili prijatie preventívnych opatrení aj v habsburskej monarchii, no šíreniu nákazy sa nepodarilo zabrániť. Do oblastí postihnutých nákazou boli vysielaní štátni choleroví komisári, ktorí mali v spolupráci s vojskom a lekármi riadiť preventívne opatrenia. Patrila k nim predovšetkým prísna kontrola a obmedzenie pohybu osôb (predovšetkým tulákov, Rómov a Židov), zvierat i tovarov (zásady týchto opatrení sa zachovali v dokumente:
„Poučeni, podle kterého se zpráwcowé krajů a osad w tom připadě chowati maji, kdyby wýchodni úplawice (Cholera) chwistoblita, aneb jiná nákazliwá nemoc w blizkosti panowala, anebo i w jejich mistě přebýwáni znikla.“
Zákazy trhov a jarmokov či dochádzanie za sezónnymi prácami značne ochromovali obchod, remeselnú výrobu a teda dostupnosť tovarov a spôsob obživy veľkej časti obyvateľstva, čím pochopiteľne vyvolávali medzi obyvateľmi nevôľu.
Nepokoje v mestách i na vidieku
Situácia bola napätá v mestách aj na vidieku. Verejná mienka naprieč rôznymi spoločenskými vrstvami si nepopulárne preventívne opatrenia vysvetľovala ako zámienku, ktorou chce vláda zamedziť šíreniu revolučných myšlienok. Množili sa prípady protestných výtržností v mestách – historik Daniel Rapant vo svojej publikácii „Sedliacke povstanie na východnom Slovensku r.1831“ (1953) podrobne opisuje napr. vzburu iniciovanú študentmi v Pešti 17.júl.1831. Tí protestovali proti karanténnemu uzavretiu komunikácií, ktoré im znemožnilo odchod na prázdniny. Podobné nepokoje prepukli aj v iných mestách (Budín, Jáger, Miškovec a i.) a to spôsobilo určité ústupky v prijatých proticholerových opatreniach. Verejnosť však tieto ústupky v karanténe paradoxne len utvrdzovali v názoroch o jej neopodstatnenosti. Medzi poddanými sa šírili názory, že nákazlivosť cholery je dezinformácia šírená ako ďalší spôsob týrania ľudu zo strany panstva.
Situácia sa zhoršila po objavení sa nákazy a vystupňovaní opatrení spojených s izoláciou, liečbou a pochovávaním nakazených osôb. Obzvlášť ťažko ľudia niesli zákaz náboženských obradov. Týkal sa nielen pohrebov obetí cholery (tým nebolo poskytované ani posledné pomazanie), ale aj bohoslužieb a vysluhovania sviatostí. V neposlednom rade obyvatelia nedôverovali používaným liečebným prostriedkom… Skutočnosť, že uvedené opatrenia vynucovala štátna moc pod hrozbou prísnych sankcií a zároveň obeťami nákazy boli prevažne chudobné sociálne vrstvy, vytvorila ideálnu atmosféru pre šírenie konšpiračných teórií o sprisahaní pánov voči poddaným. K podobným výkladom prispieval aj spôsob, akým sa karanténa a liečba vykonávali.
D.Rapant uvádza: „Prílišná horlivosť vo vnucovaní liekov (i hajdúchmi), v odvážaní čo i len najmenej podozrivých ľudí (napr. bolenie hlavy) z rodinného kruhu do nemocníc a lazaretov, vybavených len málokedy náležito (na dedinách), osihocovanie domov, kde bol nejaký chorý na choleru alebo len z nej podozrivý, uvádzal ľud do zúfalosti. Zmocňuje sa ho presvedčenie, že všetko a všetci sa sprisahali na jeho vyničenie a vykynoženie.“
Do aktívneho šírenia fám o zámerných otravách sa účelovo zapájali aj AGITÁTORI, ktorí síce pôvodne zamýšľali vyvolať vzburu prostredníctvom sociálnych a politických hesiel, no paniku z nákazy vedome využívali na svoje ciele. Snaha po pomste si postupne nachádzala čoraz širšiu škálu obetí z radov vrchnosti i kohokoľvek, kto sa stal terčom podozrení vzbúreného davu. Objavujú sa prípady absurdných obvinení, že jed podávajú i kňazi prostredníctvom sviatosti oltárnej a úradníci vraj namiesto dezinfekcie (chlórového vápna) v skutočnosti do studní a potokov sypú otravu. Údajnými dôkazmi sprisahania malo byť:

• šírenie nákazy v blízkostí riek a iných zdrojov vody,
• fámy o dôkazoch otravy počas pitvy mŕtvol,
• informácie o existencii štatistických odhadov predpokladaného vysokého počtu obetí kvôli plánovaniu masových hrobov,
• ako aj objavenie sa nákazy až po vykonaní preventívnych sanitárnych opatrení (pravdepodobne v dôsledku nedostatočnej hygieny).

Hľadanie vinníka
Atmosféra strachu a podozrievania prebudila aj tradičnú animozitu voči Židom. Príkladom brutálnych antisemitských násilností je vzbura v obci Žipov. Rozpútala ich jednak intenzívna niekoľkodňová agitácia zo strany miestneho richtára Pavuka, ako aj účelová fáma o otrávení studne miestnym Židom. Zakladala sa na výpovedi malého dievčatka z 31.júl.1831, ktoré vraj Žida videlo niečo hádzať do studne. Pod vplyvom fám o trávení studní Židmi jej otec okamžite inicioval čistenie vody. Medzi ľuďmi sa začali šíriť fantastické príbehy o tom, ako voda v studni od otravy vrela až z nej takmer šľahali ohne a chrobač v doskách studne vydochla. Šírenie fám nezhatili ani námietky jednotlivcov, že voda bola v skutočnosti spenená a znečistená od kvapkajúceho loja sviečok počas neustálych kontrol studní.
Miestni Židia boli navyše obviňovaní, že roznášali jed v predávaných potravinách. To sa stalo priamou zámienkou k tomu, aby dedinčania pochytali, zbili a dali uväzniť dvanástich Židov. Hneď nasledujúci deň dokonca chytili a mučili i zdravotného komisára, ktorého nútili k priznaniu, že bol tiež podplateným travičom. Chýry o trávení studní pánmi a vojskom sa rýchlo rozšírili na Šariš a Spiš. Zámer P.Tasnádyho o koordinované povstanie za účelom spoločenských zmien bol zmarený, namiesto toho prepukla neriadená davová psychóza, vzbúrenci útočili na podozrivých komisárov, hajdúchov a zemepánov, nešetrili ani ženy a deti, pričom sa okrem vyhrážok, väznenia a fyzických útokov nezastavili ani pred brutálnymi vraždami spojenými s beštiálnym mučením. Počet povstalcov sa odhaduje na 40-tisíc, povstanie napokon ukončil až vojenský zásah.
Fámy a konšpiračné teórie
Tento prípad poukazuje na viacero momentov, kde sa ukázala účinnosť šírenia fám a konšpiračných teórií…

• Ideálnou živnou pôdou je nárast nespokojnosti širokej verejnosti, ktorá ju naďalej stupňuje a poskytuje jej konkrétne zdôvodnenia a nepriateľov; týchto škodcov dávajú do súvisu s už jestvujúcimi obrazmi tradičných nepriateľov (v tomto prípade štátna moc a Židia).
• Šírenie sprisahaneckých teórií cielene využívajú tí, ktorí v skutočnosti sami manipulujú verejnou mienkou v záujme svojich cieľov.
• Hľadanie interpretácií v stave spoločenskej krízy je často nelogické, inštinktívne a neuspokojuje sa s jedným vysvetlením.
• Nachádza stále nové možné alternatívy, ktoré prepája s už jestvujúcimi príbehmi (v tomto prípade sa hľadali najmä politické motívy spojené s poľským povstaním, ale zároveň ožívali aj staršie naratívy o kuruckých povstaniach.

Prípad východoslovenského cholerového povstania je typickým príkladom situácie, keď pocit strachu a zúfalstva iracionálne ženie ľudí k hľadaniu obetného baránka. Pocit bezmocnosti voči úradnej moci, ktorá z dôvodu verejného záujmu pácha určité násilie na jednotlivcoch, môže viesť pri nedostatku informácií alebo nedôvere voči oficiálnym zdrojom k presvedčeniam, že cieľom protiepidemických opatrení je v skutočnosti riadená likvidácia obyvateľov. Je to situácia, ktorá by sa dala charakterizovať ako samonapĺňajúce sa proroctvo, keď sa fiktívna vízia chystaného násilia hlásaná agitátormi a konšpiračnými teoretikmi obrátilo nakoniec práve vďaka nim na násilie reálne.

• -> Zuzana PANCZOVÁ: Konšpiračné teórie: témy, historické kontexty a argumentačné stratégie (2017)

17.okt.2001 Agnesa Žifčáková pre denník Korzár:
… Keď úrady začali konať konkrétne opatrenia: dezinfikovali studne, vykopávali jamy na sanitárne pochovávanie mŕtvych, pripravovali chlór, zabezpečovali truhly, násilím nútili užívať prášky, ľudia začali po stovkách umierať. Medzi poddanými vzniklo strašné podozrenie „Páni nás chcú otráviť“. V osobách úradníkov, lekárov, farárov videli najbližších nepriateľov… Prečo by im mali uveriť, že je to len prevencia proti chorobe? Aj mŕtvych bolo medzi chudobnými podvyživenými roľníkmi najviac, kým v panských sídlach smrť nebola taká častá. Povstanie vypuklo 27.júl.1831 na Zemplíne. Najprudší priebeh malo v okolí Trebišova a Vranova. Začiatkom augusta sa rozšírilo na Spiš a do susedného Šariša. Zakrátko preniklo aj na ostatné stolice Abov, Gemer, Novohrad… Povstanie nadobudlo sociálny charakter. Vzbúrení poddaní odopierali pracovať, vyhlasovali „nerozkazujú už páni, ale chudobní ľudia budú rozkazovať“. Povstanie naberalo dramatický krvavý priebeh. Župní úradníci, lekári, a kňazi boli povstaleckým ľudom trýznení, ba i zabití, vyhnaní z kaštieľov, kúrií, ich príbytky zničené. Na Spiši začalo povstanie 8.aug.1831 a do 16.augusta sa rozšírilo v obciach celého údolia Hornádu, stredného Spiša až po Poprad. Vo väčšej, či menšej miere zasiahlo 30 obcí. Nepokoje začali s výskytom cholery 25.júla. Prvé prípady vzbury boli v Kluknave, Richnave a v Krompachoch. V kluknavskom kaštieli grófa Csákyho povstalci zabili a s ním aj 6 miestnych úradníkov a predstaviteľov moci. Vodcom povstalcov sa stal richnavský richtár Juraj Harman. Súčasne boli nepokoje v Helcmanovciach, Poráči a Veľkom Folkmári. V šarišskej obci Víťaz sa združili zemania a pripravovali sa na zneškodnenie vzbúrencov, nepodarilo sa im to. Po kluknavských udalostiach začala vzbura v Bijacovciach. Spišský hlavný župan Karol Csáky bol s rodinou v nebezpečenstve. Nepokoje sa rozšírili do Pongrácoviec a Spišského Podhradia, Katúňa a Nemešian. V Domaňovciach začala rebélia 11. augusta, dvoch úradníkov ťažko zranili a vyrabovaný zostal dom správcu. Pri nepokojoch v Odoríne zomrel jeden hajdúch a farár následkom násilného nalievania chlórovým vápnom. Vzbura sa rozšírila v Jamníku, Markušovciach, Závadke, Spišskom Hrušove. Vážne následky mala vzbura v Smižanoch, kde pre travičstvo bol zabitý zdravotný komisár panský úradník. Za vzburu v obci Imrichovce a Štefanovce (dnešné Dedinky) bolo potrestaných 14 osôb. Veľké nepokoje boli v Iliašovciach, Spišských Tomášovciach a Kurimanoch. V Spišskej Novej Vsi povstanie vzbudilo ohlas medzi baníkmi a mestskou chudobou. Povstanie malo v obciach približne rovnaký priebeh. Povstalci, medzi ktorými mali prevahu roľníci, sa chceli hlavne rýchlo pomstiť za domnelé trávenie. Povstanie nemalo jednotné vedenie, jeho ciele neboli všetkým zúčastneným jasné, prebiehalo živelne. Vojenským zákrokom bolo zakrátko zlikvidované aj preto, že vzbury prebiehali izolovane v jednotlivých obciach. Povstalci sa domnievali, že zbaviť sa stačí bezprostredných utláčateľov…

. . .